Taký bol ortieľ mojich kolegov na jednom školení. Dostali sme klasický modelový príklad: piati rôzni ľudia súrne potrebujú nové srdce, tím lekárov má len jedno a musí sa rozhodnúť komu ho transplantuje. Inými slovami, jeden z uchádzačov bude žiť a štyria zomrú.
Prvým pacientom na smrteľnom lôžku bola bezdetná, 62 ročná lesbická vedkyňa, ktorá sa venuje výskumu rakoviny. Druhým je osemnásťročný samovrah (má na konte 3 neúspešné pokusy s vyhliadkou na štvrtý). Tretím pacientom je 24 ročná študentka, nepoučiteľná narkomanka so zničeným organizmom. Štvrtým je nezamestnaný, 32 ročný Róm, dva krát sedel vo väzení za krádež. Piatym pacientom, ktorého poslednou nádejou je okamžitá transplantácia, bol spomínaný 40 ročný poslanec NR SR. Mal manželku a dve malé deti.
Mali sme sa zahrať na lekársky tím (mne sa zdalo, že skôr na bohov) a v cca 8 člennej skupinke určiť poradie. Začali sme teda veľmi aktívne a búrlivo diskutovať koho dáme na prvé miesto a tým zachránime, a kto má skončiť na druhom a ... na beznádejnom piatom. Rozhodnúť sme mali konsenzom, čo len vyostrilo diskusiu, počas ktorej sa hodnotový rebríček a priority jednotlivcov postupne transformovali do jednotného ortieľu celej skupiny. Odporúčam, aby ste si to vyskúšali so známymi - veľmi zaujímavá a poučná psychologická „hra". Ukáže sa v nej kto v skupine má vodcovské schopnosti a kto zmýšľa skôr stádovito, kto, kedy a za akú cenu je ochotný pristúpiť na kompromis atď.
Mňa šokovalo niečo úplne iné. V jednom momente sa na poslednom mieste ocitol poslanec - pomerne mladý otec dvoch deti. Drvivá väčšina kolegov argumentovala asi takto: poslanec má najmenšie právo na srdce, lebo je príživník, ktorý nás len celý život vyciciava, kradne, pije za volantom, zneužíva imunitu a nijako neprospieva spoločnosti, skôr jej škodí.
Bol som zhrozený tou nenávisťou. Nijako ju netlmila ani vyhliadka zničenia dvoch nevinných detských životov. V mojej hlave sa vtedy prehnalo cunami otázok, ktoré som nestíhal ani registrovať. Čo si vlastne myslíme o politikoch, keď ignorujúc malé deti, uprednostníme radšej samovraha, narkomanku, bezdetnú staršiu dámu, či zlodeja ? V zadaní predsa nebolo napísané, že sa jedná o nečestného alebo nečinného poslanca bez morálnych zásad. Naopak, bolo napísané, že samovrah sa pravdepodobne opäť pokúsi zabiť a narkomanka sa nevylieči (nové srdce teda ani v jednom prípade nebude slúžiť dlho).
Dodnes rozmýšľam nad krutosťou skupiny. Vnímam to tak, že kolegyne a kolegovia za svoje úprimné názory vôbec nemôžu. Riadili sa len zaužívanými vzorcami myslenia typu: „Politikom nejde o blaho ľudí, len o vlastný prospech. Platíme 150 poslancov, ktorí nič poriadne nerobia. V štátnej správe sú len darmožráči."
Paušalizované „názory" sú leitmotívom takmer každého článku, či diskusie - chŕlia ich na nás média, počujeme ich v krčmových debatách. Každý človek počnúc robotníkom končiac profesorom má svoj „vlastný" (väčšinou nemenný) politický názor a kopec prepožičaných (od politikov!) podporných argumentov v pohotovosti.
Kladiem si preto otázku, či sme si náhodou príliš nezvykli vnímať všetko len čiernobielo. Presne stanovené vzorce, podľa ktorých rozmýšľame nám zrejme pomáhajú vnímať súvislosti rýchlejšie. Nemusíme nad všetkým „zbytočne" uvažovať. Jednoducho si každý vyberá svoj mix vzorcov, čím si uľahčuje život. Namiesto objektívneho hodnotenia situácie v každom jednotlivom prípade, radšej rýchlo siahame po vhodnej barličke.
Skúsim to ilustrovať na asociáciách, ktoré sa vynoria okamžite. Čo si napríklad pomyslíte pri mene Fico, Slota, Mečiar, či Mikloš, Figeľ, Sulík ... ale aj pri slovách typu: bezdomovec, Róm, moslim, charitatívna organizácia, Superstar, politik ... Nad všetkým vieme v sekunde vynášať súdy.
Netvrdím, že naše „škatuľkované názory" sú absolútne nepravdivé. Je ale naozaj ten život taký čiernobiely, ako ho vnímame ?
Podľa mňa nie je niečo v poriadku, ak sme schopní pre svoje paušalizované, vzorcové myslenie zabiť možno nevinného človeka a sprzniť život dvom malým deťom. Musíme byť na seba naozaj až takí zlí ? Musí byť tento svet fakt taký krutý?
Čo, ak práve ten politik, Róm, cudzinec, či bezdomovec je lepší ako my ? Čo, ak má absolútne čistú dušu, je zodpovedný a pracovitý, a my ho odsúdime bez procesu - len preto, že spadá do príslušnej šablóny ?
V poslednom období mávam čoraz častejšie problém sám so sebou. Prichytil som sa napríklad pri tom, že čím som starší, tým menej viem odpovedať na mnohé otázky, ktoré sa ešte pred rokom zdali veľmi jednoduché.
Už nie som si všetkým taký istý, ako predtým. Nie som si vlastne istý už takmer ničím ...
