24. apríl - pamätný deň arménskej genocídy

Autor: Vahram Chuguryan | 23.4.2013 o 12:38 | (upravené 15.10.2013 o 15:28) Karma článku: 14,90 | Prečítané:  7806x

Vo svete pomerne aktívne diskutovaná, na Slovensku takmer neznáma téma, ktorá je jednou z prekážok vstupu Turecka do EÚ - arménska genocída. Často dostávam otázku aj k termínu 24. apríl. Prečo práve tento dátum, čo sa vtedy stalo? Dúfam, že tento článok a k nemu pripojené video z YouTube so slovenskými titulkami prinesie aspoň základné odpovede k téme.

Pápež Ján Pavol II a Katolikos Garegin II pri pomníku genocídy v JerevanePápež Ján Pavol II a Katolikos Garegin II pri pomníku genocídy v Jerevane

Predstavte si, že ste úspešný lekár, právnik, básnik, novinár alebo obchodník. Darí sa vám a máte šťastnú a milujúcu rodinu. Vláda však jedného dňa pošle vojakov, ktorí vás vytiahnu z domu a pred očami manželky a detí popravia. Vy sa už nikdy nedozviete, že ony dopadnú oveľa horšie - budú umierať pomalou a hroznou smrťou. Jeden z týchto dvoch scenárov čakal na viac ako jeden a pol milióna Arménov, ktorých územie si podmanili osmanskí Turci.

NaKrizoch.jpg

„Ľahšiu", okamžitú smrť si v úvodnej fáze arménskej genocídy „zaslúžilo" 2345 významných arménskych osobností v Istanbule a vyše 250 arménskych intelektuálov a miestnych lídrov v iných tureckých mestách. Predstavovali totiž bezpečnostné riziko, mohli zorganizovať odpor proti vládou pripravovanej genocíde s cieľom eliminovať arménsky národ. Z rovnakého dôvodu boli odzbrojení a následne zabití všetci arménski vojaci slúžiaci v osmanskej armáde (Arméni žijúci v západnej časti Veľkého Arménska podmanenej Turkami sa stali osmanskými občanmi). Ešte predtým turecký minister vnútra Talaat paša vydal nariadenie, ktorým prinútil aj civilistov arménskeho pôvodu odovzdať všetky zbrane úradom.

massExecutionofArmenians.jpg  ZenasDetmi.jpg

Po poprave arménskej inteligencie 24. apríla 1915 a zabití všetkých zdravých a bojaschopných mužov už nič nestálo tureckej vláde v ceste začať deportácie arménskeho obyvateľstva. Tie podľa plánu ministrov a vládnucej strany Ittihat ve Terakki (Jednota a pokrok) nesmel prežiť jediný Armén, aby takzvaná arménska otázka v Turecku raz a navždy prestala existovať. Preto každý rok práve 24. apríla smerujú k pomníkom po celom svete milióny Arménov. Inak to nebude ani zajtra, či už pri pomníku Cicernakaberd v Jerevane,

CicernakaberdPomnik.jpg         Cicernakaberd1.jpg

v desiatkach štátov USA, v Rusku, vo Francúzsku alebo pri pomníku genocídy v Bratislave pri AuCafe.   

ChacqarUp.jpg  KrizUp.jpg

Keďže mladí a zdraví muži boli zlikvidovaní, deportácie sa týkali hlavne žien, detí a starých ľudí. Mnohí z nich nemali ani teoretickú šancu prežiť nekonečnú púť cez púšť Der Zor. Napriek tomu arménske konvoje boli napádané polovojenskými zložkami a najkrutejšími kriminálnikmi špeciálne prepustenými z väzníc. Keďže vláda sa nachádzala vo vojne a musela šetriť vzácne náboje, svoje obete zhadzovali zo skál, topili v Čiernom mori, či upaľovali zaživa. Vo všetkom im pomáhala vštepená viera, že za vraždu neverníkov pôjdu priamo do raja. Niektoré ženy v zúfalstve a beznádeji zabíjali vlastné deti a potom seba. Vyčerpaní ľudia odsúdení na nekonečný pochod po púšti bez vody, jedla a tieňa, často videli v samovražde jediné východisko z neúnosnej situácie.

Zjednodušene sa arménska genocída dá zhrnúť nasledovne: tureckí politici systematicky vraždiaci Arménov počas takmer 50 rokov (1876 až 1923) ešte od čias sultána Abdul Hamida využili prvú svetovú vojnu, ktorá na seba sústreďovala pozornosť sveta a médií. Naskytla sa tak neopakovateľná príležitosť raz a navždy vykoreniť najstarší kresťanský národ (pozri článok o Arménoch), ktorý tvrdohlavo odmietal konvertovať na islam a bol prekážkou na ceste k realizácii myšlienok panturkizmu a panislamizmu.

Čitateľov blogu by som nerád zahlcoval množstvom ďalších faktov. Dôkazy, fotografie, dokumenty, svedectvá, právne analýzy, či deklarácie desiatok štátov a medzinárodných organizácií uznávajúce arménsku genocídu sú prístupné na internete (www.armenian-genocide.org, http://stachone.eu/armenska-genocida) alebo v literatúre (napríklad Genocidy XX. století. Zločinný štát, 40 dní Musa Daghu atď.).

Na druhej strane, by som sa chcel podeliť aspoň s niekoľkými zaujímavými faktami súvisiacimi s témou. Sú akýmisi nemými dôkazmi cynického konštatovania, ktoré sa denne potvrdzuje v medzinárodnej politike: „Zabitie jedného človeka je vražda, usmrtenie viacerých ľudí - tragédia a vyhladenie miliónov - štatistika."

Adolf Hitler

„Kto dnes ešte hovorí o vyhladení Arménov?" túto známu rečnícku otázku si položil Adolf Hitler počas príhovoru k armádnym generálom 22. augusta 1939 len osem dní pred vpádom Wehrmachtu do Poľska. Hitler pomocou nepotrestaného arménskeho precedensu presvedčil svoje armádne velenie, aby „usmrtili bez milosti a súcitu mužov, ženy i deti". Krátko po príhovore Führera nasledovalo konečné riešenie židovskej otázky.

Termín genocída - Raphael Lemkin

Profesor medzinárodného práva Raphael Lemkin v roku 1933 predložil prvú definíciu a v roku 1944 vymyslel samotný termín genocída zložený z gréckeho slova „genos" (rasa, národnosť) a latinského „cide" (zabíjať), čo v doslovnom preklade znamená „vražda národa". Málokto vie, že tak pri opise tohto zločinu proti ľudskosti ako i pri jeho názve sa inšpiroval práve arménskou genocídou. Vo svojom životopisnom diele profesor Lemkin napísal: „V roku 1915 Nemci okupovali Varšavu a celú oblasť, využil som ten čas na štúdium dejín. Pozoroval som, či sa nelikvidujú národné, náboženské alebo rasové skupiny. Pravda sa ukázala až po vojne (keďže Nemecko bolo v 1. sv. vojne spojencom Turecka a nemecká vláda preto ostro cenzurovala udalosti v Osmanskej ríši- poznámka VCH). V Turecku bolo zavraždených 1 200 000 Arménov len preto, že boli kresťania. Po ukončení vojny bolo okolo 150 tureckých vojnových zločincov zatknutých a internovaných britskou vládou na ostrov Malta. Arméni poslali delegáciu na mierovú konferenciu vo Versailles. Dožadovali sa spravodlivosti. Ale jedného dňa si členovia delegácie prečítali v novinách, že všetci tureckí vojnoví zločinci boli prepustení. Bol som šokovaný. Národ bol zavraždený, zločinci boli prepustení. Prečo trestajú jednotlivca, keď jeden človek zabije druhého? Prečo vražda miliónov ľudí je menším zlom ako vražda jedného človeka?"

Popieranie genocídy

Definícia genocídy sa v takmer identickom znení navrhnutom Raphaelom Lemkinom na madridskej Konferencii o unifikácii medzinárodného trestného práva v roku 1933 premietla do Dohovoru OSN o zabránení a trestaní zločinu genocídy (9. december 1948). Napriek tomu, že vychádzala práve z vyhladzovania Arménov, Turecko dodnes popiera, že spáchalo genocídu.

Turecký tribunál

Mladoturci (turecká vláda v rokoch 1914-1918) rátali s tým, že ak zvíťazia, tak sa im nikto neopováži vyčítať vyhladenie Arménov. Z prvej svetovej vojny však Turecko vyšlo porazené a muselo teda vymyslieť inú taktiku. Začiatkom roku 1919 nová turecká vláda obvinila mladotureckých vodcov v dvoch bodoch: zatiahnutie Turecka do vojny a vykorenenie arménskeho národa. Vláda vyhlásila, že „turecký národ skláňa svoju hlavu pred tragédiou arménskeho národa. A robí to s pocitom viny pred arménskym národom a hanby pred sebou".

Vodcov Mladoturkov označila za najväčších zločincov ľudstva. Vojenský tribunál vypočul okrem iných aj svedeckú výpoveď nového tureckého lídra Mustafu Kemala - Ataturka (v preklade Otec všetkých Turkov). 27. januára 1919 vyhlásil, že: „Mladoturci vybudovali základy rôznych druhov tyranie. Organizovali pogromy, polievali benzínom a zaživa spaľovali kojencov, znásilňovali ženy a dievčatá, konfiškovali hnuteľný a nehnuteľný majetok... Naložili na lode tisícky nevinných ľudí a zhadzovali ich do mora. Nútili nemoslimské obyvateľstvo vzdať sa viery a prijať islam." Mustafa Kemal presviedčal Západ, že niečo podobné sa pod jeho vedením už nikdy nezopakuje.

Tribunál odsúdil vodcov Mladoturkov na trest smrti obesením (zaujímavosťou je, že s verdiktom počkal, kým všetci lídri Mladoturkov opustili krajinu).

Európe, ktorá bola svedkom genocídy Arménov, sa postoj nového tureckého vedenia páčil. Mocnosti uverili (alebo chceli veriť), že Turci úprimne oľutovali svoje činy. Ataturk pritom už o niekoľko mesiacov po svojich vyhláseniach pokračoval v politike genocídy Arménov až do roku 1923 (tentoraz vo Východnom Arménsku, ktoré bolo pod ruskou nadvládou. Mustafa Kemal tak prevzal žezlo vyhladzovania národa od Mladoturkov (1914-1918) a sultána Abdul Hamida II., ktorý zabíjal desaťtisíce Arménov na regionálnej úrovni v rokoch 1876 - 1914.

Turecká vláda neskôr začala prekrúcať priznané fakty a robí to dodnes. Ankara tají dokonca aj to, že turecké štátne orgány začiatkom roku 1919 skutočne zorganizovali súdny proces s mladotureckými zločincami. Tento postoj by mohol vysvetliť známy výrok zakladateľa tureckého štátu Ataturka: „Písanie dejín je také dôležité ako tvorba dejín. (Writing history is as important as making history.)"

Turecký triumf eliminujúci Sevresku mierovú zmluvu a závery arbitráže USA

Vďaka diplomatickým schopnostiam najväčšieho hrdinu tureckého národa Ataturka sa krajina vyhla zodpovednosti za genocídu. Podarilo sa jej to napriek tomu, že v Sevreskej mierovej zmluve podpísanej 10. augusta 1920 víťazné mocnosti jasne stanovili, že Turecko ponesie vážne následky a umožní vznik Veľkého Arménska s prístupom k moru.

Turecká diplomacia si pritom dokázala vytvoriť takú silnú pozíciu, že nakoniec odmietla aj kompromisný návrh spojencov, aby namiesto Veľkého Arménska, ktoré malo podľa Sevreskej zmluvy vzniknúť v hraniciach určených arbitrážou prezidenta USA Wodrowa Wilsona, Turecko vytvorilo aspoň priestor, do ktorého by sa mohli vrátiť utečenci zo Západného Arménska. Turci teda nesúhlasili ani s návratom občanov vlastného štátu do svojej vlasti, na ktorých spáchali genocídu.

Škandalózna zmluva z Lausanne

Arménska delegácia požiadala v Paríži 18. októbra 1922, aby sa mohla zúčastniť na Mierovej konferencii v Lausanne. Zmluvnou stranou novej mierovej zmluvy, ktorá vznikla v Lausanne namiesto Sevreskej mierovej zmluvy, však už Arménsko tentoraz vôbec nebolo. Zmluva dokonca už žiadnym spôsobom neriešila otázku genocídy Arménov. Turecká delegácia na čele s Ataturkom dosiahla v Lausanne 24. júla 1923 absolútne víťazstvo.

Americkí prezidenti

Už desaťročia každý rok 24. apríla americký prezident vystupuje s prejavom k Arménom, pri ktorom odsudzuje masakry. Vyhladzovanie Arménov v Osmanskej ríši nazýva tragédiou celého ľudstva a modlí sa za jej obete.

Napriek tomu si dáva pozor, aby nepoužil slovo genocída, na ktoré je Ankara citlivá. Turecko sa totiž vyhráža zrušením amerických základní na svojom území.

Medzinárodné spoločenstvo a SR

Desiatky štátov a medzinárodných organizácií, vrátane EÚ uznalo a odsúdilo spáchanie arménskej genocídy. V niektorých štátoch je 24. apríl oficiálnym pamätným dňom obetí arménskej genocídy. Slovenský parlament prijal 30. novembra 2004 uznesenie č. 1341 v tomto znení:

Národná rada Slovenskej republiky

uznáva genocídu Arménov v roku 1915, pri ktorej zahynuli státisíce Arménov žijúcich v Osmanskej ríši a považuje tento čin za zločin proti ľudskosti.

Z memoárov amerického veľvyslanca v Osmanskej ríši

"I am confident that the whole history of the human race contains no such horrible episode as this. The great massacres and persecutions of the past seem almost insignificant when compared to the sufferings of the Armenian race in 1915."

Henry Morgenthau, US Ambassador to the Ottoman Empire 

Henry Morgenthau označil vo svojich memoároch za najzarážajúcejšiu vec v jeho živote žiadosť tureckého ministra vnútra Talaata pašu: „Talaat paša ma oslovil s neuveriteľne drzou a cynickou požiadavkou, aby som dodal zoznam všetkých Arménov, ktorí mali životnú poistku v amerických poisťovniach. Keďže sú oni a ich dediči mŕtvi, vyhlásil Talaat paša, všetky platby z poistiek musí dostať turecká vláda ako právoplatný dedič." Žiadosť sa týkala uvoľnenia prostriedkov z amerických poisťovní New York Life Insurance Company a Equitable Life of New York. Podobnú žiadosť turecká vláda pravdepodobne adresovala aj Nemecku, Rakúsko-Uhorsku a ďalším európskym štátom, proti ktorým Turecko nebojovalo. Išlo o veľmi vysoké sumy, nakoľko majetok a život Arménov bol v Osmanskej ríši dlhodobo ohrozený, a preto každý, kto mohol, sa poistil v európskych a amerických poisťovniach.

V zaujímavých a poučných faktoch by sa dalo pokračovať, keďže je ich ešte omnoho viac. Možno v jednom z ďalších blogov sa k téme vrátim. Ak po prečítaní článku niekomu zostalo ešte vzácnych 7 minút 29 sekúnd, budem veľmi rád, keď ich venuje pesničke Ur eir Astvac (Kde si bol Bože?) z koncertu kultového arménskeho muzikanta Artura Mesčyana. Ide nielen o príjemnú melódiu, ale aj o hlboký filozofický význam a veľkú výpovednú hodnotu, ktorá sa ukáže najmä v závere. Text je preložený do slovenčiny (titulky) a ilustrovaný historickými fotografiami. Priznávam sa, že z emocionálneho hľadiska sa mi nepracovalo s dokumentárnou časťou ľahko, ale uvedomoval som si, že keď zavriem oči, problém nezmizne. Navyše len strach z viacerých otvorených očí zabráni ďalším „Ataturkom" a „Hitlerom" v realizácii genocíd na iných národoch. Ako trefne poznamenal George Santayana: „Tí, čo sa nepamätajú na minulosť, sú odsúdení na to, aby ju znova zažili."

Video na You Tube „Kde si bol Bože?"

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?